Človek zažíva rôzne pocity. Raz je šťastný, veselý, inokedy smutný, bez nálady. Ja viem, nepíšem nič nové, ale je to tak.
Ja som v posledných týždňoch ako bloger prežíval nechuť a hoci som chcel aj napísať nejaký blog, jednoducho som ho nevedel dokončiť. Napísal som perex a ďalej som sa nevedel, nechcel pohnúť.
Až dnes sa ma jeden kamoš opýtal, kedy konečne napíšem blog. A tak som sa mu zveril zo svojou pravdou. S tým akú nechuť mám čo i len čítať všetky tie články o vojnách, o podvodoch v domácej i zahraničnej politike a nie to ešte o tom písať vlastný názor. Môj kamoš sa zahľadel a povedal:´´OK chápem, ale čo by sa stalo ak by všetci tak zatvorili oči a nechceli sa dívať na to, čo sa deje vo svete?´´
Má pravdu. Viem moje blogy, nič nezmôžu, ale ak sa niečo deje, nemôžeme sa tváriť, akoby sa nič nedialo. Pretože,ak sa nájdeme traja, štyria, desiati so spoločným názorom, môžeme niečo zmeniť. Len treba chcieť.
A tak touto cestou ďakujem môjmu skvelému kamošovi, on vie o koho ide, za otvorenie očí a za také pomyslené nakopnutie. Ďakujem za to, že mám kamoša, ktorý povie všetko tak, ako si myslí.
A odkaz vám ostatným: vážte si svojich skutočných kamošov, ale hlavne nezatvárajte oči pred tým, čo sa deje okolo vás. :)